Vysoké Tatry - Slavkovský štít a moj výstup
Vysoké Tatry patria k najmenším veľhorám na svete, ale napriek tomuto prívlastku majú niečo v sebe viac ako tie ostatné, pričom by som nechcel znižovať krásu a neúprosnosť, resp. nebezpečnosť tých ostatných.
Pre mňa osobne je to možno tým, že som sa na Slovensku narodil a mám k nim veľmi blízky vzťah napriek tomu, že som sa narodil v kúpeľnom meste. Od malička sme celá rodina chodievali do tohto krásneho kúta Slovenska a kochali sa ich krásou. Samozrejme, nepatrím medzi tých, ktorí len sedia na káve na terase a obdivujú štíty a ostatné vrcholky, ktoré sa vypínajú k nebu. Radím sa medzi tých, ktorí radšej skúšajú svoje sily, či dokážu zdolať vysoké bralá, prudké stúpania a niekedy aj nebezpečné zrázy. Nie som horolezec, ale len bežný turista – musím však povedať, že radšej si dávam vysoké ciele a snažím sa skôr chodiť na tie trasy, ktoré sú čím vyššie a je odtiaľ krajší výhľad. To je a vždy aj bude mojou záľubou, na ktorú však mám stále menej času.
Ako som spomínal od malička sme chodievali do Vysokých Tatier na dovolenku a s otcom sme postupne vytvorili dvojicu, ktorá si každoročne dala za cieľ jeden z vrcholkov, ktorý sme chceli zdolať. Tak som sa viacmenej dostal k tejto záľube. V etape každoročných výstupov však nastal pre mňa aj zlomový moment, kedy som mal problémy s kolenom a sám som veľmi neveril, že sa niekedy pozriem na miesta, na ktorých som ešte nebol.
Vrchol, ktorý mal pre nás istú symboliku (obzvlášť pre otca, ktorý sa o výstup pokúšal asi trikrát, ale nevyšiel na vrch kvôli nepriazni počasia), bol Slavkovský štít, ktorý je veľmi dobre vidieť zo Starého Smokovca (v súčasnosti Smokovce). Pre zainteresovaných, ktorí mali možnosť tento vrchol zdolať, tí určite vedia, že to nie je vôbec jednoduché, keď sa pred Vami neustále objavujú ďalšie a ďalšie prevýšenia a Vy si myslíte, že vrchol snáď ani nedosiahnete. Tento výstup nám trval približne tri a polhodiny s dvomi zastávkami a na vrchole sme sa dočkali spočiatku krásneho výhľadu, či už na prednú stranu Tatier alebo aj na vnútornú stranu, kde je možné vidieť aj Zbojnícku chatu (v tom čase bola v rekonštrukcii po vyhorení). Následne vrchol a nebo zahalila mliečna obloha a oskar (Slnko) sa ukázal iba raz. Po hodinke na vrchole sem sa rozhodli vydať na zostup a vrátili sme sa príjemne unavení späť.
Je to presne ten jedinečný pocit, ktorý môžete zažívať len vrchole alebo po úspešnom zdolaní vrcholu (čiže aj po zostupe), ktorý človeka napĺňa a zároveň povzbudzuje k vykonaniu ďalších výprav a túr, resp. spoznávania cestičiek vedúcich k dosiahnutiu vlastnej spokojnosti a niekedy aj sebaprekonania, v niektorých prípadoch aj siahnutie si na dno vlastných síl (prevažne u ľudí vyššieho veku to tak môže byť, aj keď mnohí z nich sú v lepšej kondícii ako mladší). Samozreme však nie je dobré sa preceňovať a ani presilovať, pretože ďalšie desiatky metrov môžu byť v danom prípade veľmi kruté a v najhoršom prípade nebezpečné.
Ten istý pocit naplnil a splnil naše očakávania, ktoré sme pri tomto výstupe mali. Preto sme nezaháľali a aj v nasledujúcich rokoch sme nepoľavili v našich ambíciách a prejsť vo Vysokých Tatrách tak veľa ako sa len dá. Pre uvedenie času musím dodať, že náš, resp. môj výstup na Slavkovský štít bol pred (ak sa dobre pamätám) asi 8 rokmi, čo je už podľa mňa aj dosť dávno a odvtedy sa veľa zmenilo – nielen vo Vysokých Tatrách, ale aj u mňa. Aj keď nikdy som na naše veľhory nezanevrel a o ďalších výpravách Vám napíšem čosi neskôr (, keď zas bude trošku časuJ).
Autor: Juraj Šebo
