Mt. Kenya (5199 mnm), ktorý je najvyššia hora v Keni. Rovnako ako Kilimandžáro, aj Mt.Kenya je neaktívna sopka, tvarom svojho vrcholu sa však od Kilimandžára výrazne líši a svojou divokou krásou jej tri vrcholy ( Batian (5199 mnm), Nelion (5189) a Point Lenana (4985) pripomínajú skôr tatranské alebo alpské štíty. Kým Batian a Nelion sú dostupne len technickým lezením, ale na Pt. Lenana sa dostane každý priemerne zdatný turista. Preto sa odvažujeme aj my.
Keď na rovníku sneží alebo Jambo, mzungu I.
Afrika...slovo zaváňajúce slnkom a vyprahlou krajinou, po ktorej sa v kúdoli prachu preháňa stádo zebier. Kolíska ľudstva, kde pred asi 150 000 rokmi žila naša pramatka Eva a odkiaľ sa pred nejakými 60 000 rokmi jej potomci vybrali hľadať nové miesta pre svoj život a život svojich potomkov. Slovo, zaváňajúce aj chudobou a podvyživenými deťmi, násilnými konfliktami a vojnami, chorobami a humanitárnou pomocou. Mala som to šťastie stráviť na "čiernom kontinente" viac ako mesiac a to aj na miestach, kde deti videli belocha prvýkrát. "Mzungu, mzungu"...ozýva sa za vami na každom kroku (mzungu znamená beloch). Každý, kto Afriku navštívil - a pod návštevou nemyslím pobyt v all-inlusive rezorte v Mombase - si k nej vytvorí silný vzťah. Buď ju nenávidíte alebo milujete...najčastejšie oboje....ale určite vám nezostane ľahostajná.
Z Nairobi sa do Cogorie dopravujeme obyčajným verejným autobusom, čo je v Afrike zážitok sám osebe. Ale o tom inokedy...Najímame si horského vodcu a nosiča a ide sa! Do výšky 3000 m nás vyvezie za patričnú odmenu starý jeep, ktorého hodnota na prvý pohľad neprevyšuje požadovanú cenu za cestu. Podľa mňa ho tu nechali Briti, keď odchádzali. Môj statočný rovesník! Hoci vyzerá strašne ošarpane a pohýňa sa zásadne iba dole z kopca (preto niekedy v opačnom smere, ako chceme ísť), spoľahlivo nás vyvezie po teréne, ktorý nazvať "cestou" by bolo príliš trúfalé.
Prvá noc v stane je príjemná, teplota vo výške 3000 metrov pár kilometrov južne od rovníka neklesá ani v noci príliš hlboko. Zaspávame pri úžasných zvukoch divokej prírody....ak pre mňa bola pred pár týždňami myšlienka na prenocovanie v stane uprostred divých zvierat nepredstaviteľná, rýchlo po príchode do Nairoby som pochopila jedno - ak mi tu hrozí nejaké nebezpečenstvo, nebude to od zvierat.
Po krátkej rannej prechádzke okolím, ktoré sme si pre pohľady na stáda pasúcich sa byvolov nazvali "Jursky park" raňajkujeme a púšťame sa do skladania stanu. Toto je príležitosť, na ktorú naši milí chlpatí spoločníci čakajú - blue monkeys zliezajú zo stromov a nenápadne sa približujú k nášmu táborisku. Stačí sa na moment otočiť chrbtom a už sa jeden odvážlivec vrhá na igelitku s našimi potravinami a vlečie ju do lesa. Na ich smolu a naše šťastie sme rýchlejší a o lup ho za mocného mávania palicou oberáme. Niežeby sme boli takí skúpi, ale sú to všetky naše zásoby chleba a jediná možnosť kúpiť ho leží o 1000 m nižšie.
Opice sa ale neprestavajú motať okolo a striehnuť kedy sa znovu naskytne príležitosť niečo nám šľohnúť. Zjavne považujú bielych turistov za zdroj potravy. Náš sprievodca nám vysvetľuje, že černochov sa boja. Skutočne, keď sa priblíži niekto čierny, prášia sa preč. Bieli turisti však naopak majú záujem, aby sa k nim opice priblížili a lákajú ich k sebe na šupky z banánov a iné dobroty. A tak sa u opíc na Meru Bandas vyvinula rasová senzitivita - domácich sa boja , bielych vítajú - a ak sa vyskytne príležitosť okradnú.
Po zbalení si plníme fľaše vodou, pre istotu do nej pridávame purifikačné tablety a vyrážame. Cieľom prvého dňa je dostať sa do tábora vo výške 4300 m. Najprv to vyzerá na milú prechádzku, ale od 3500 mnm už poriadne cítime riedkosť vzduchu a zápasíme s dychom - to je daň za nedostatok času na poriadnu aklimatizáciu.
O tristo metrov vyššie si dávame ďalšiu pauzu na oddych - na plochej skale je tu správa "End of Big Game" - Koniec zóny veľkých zvierat. Nie je to celkom pravda, leva vraj stretli ľudia nie tak dávno priamo na vrchole Point Lenana, teda ešte o dobrých 1000 metrov vyššie. Čo tam asi robil, zostava záhadou. Po krátkom oddychu pokračujeme vo výstupe, ktorý nám v strmších miestach pripomína krížovú cestu a v tých rovnejších prechádzkou rajom: v strminách postupujeme systémom 50 krokov - stop, vydýchať - 30 krokov - stop, lapanie dychu - ďalších 40 krokov...
Na rovnejších úsekoch nemusíme lapať po vzduchu a tak sa môžeme oddávať vychutnávaniu pohľadov na nádhernú krajinu - spektakulárne skalne formácie, exotické rastlinstvo, nádherné smaragdovo zelene jazero Michaelson v údolí vľavo, vysoký skalný útes ako vystrihnutý z filmu "Leví kráľ" nad nim a postupne sa vynárajúce vrcholové štíty. Po zdolaní posledného prudkého stupáku sa dostávame do zóny kráterov - akoby sme sa ocitli na povrchu mesiaca. Na tomto mesiaci však rastu nádherné bizarné rastliny, občas okolo vás zašteboce nejaký vtáčik a neskôr sa na dne niektorých kráterov objavujú jazierka s vodou.
Druhú noc trávime v stane vo výške 4300 m na Mintos Hut. Vonku mrzne, máme na sebe naobliekané úplne všetko. Paradoxne mi je tak teplo, že neviem zaspať...ale to sa nad ránom mení. O tretej ráno nás budí náš sprievodca, hoci som už dávno hore. Chvíľu zápasíme so zamrznutým zipsom na stane a potom už vyliezame do bielej krajiny ožiarenej mesačným splnom. V noci nasnežila vrstvička snehu, ktorý nás bude sprevádzať po celu dobu výstupu. Noc je hviezdnatá a mesiac v splne žiari tak intenzívne, že nepotrebujeme ani baterku. Po úvodnej časti dnom rozsiahleho krátera sa dostávame k úpätiu Point Lenana a začíname stúpať starou osvedčenou technikou - 30 krokov, stop a lapanie dychu, ďalších 20 krokov a ďalšia pauza... Východ slnka náš zastihne pod stúpaním, ktoré sa ukáže byt posledné.
Dávame si pauzu, neviem sa odtrhnúť od objektívu. Sprievodca taktne naznačuje, že niektorí ľudia tu končia a vyššie už nejdú....no jo, hovorím si. Ešte pár krokov a keď to už nepôjde, sadnem si a počkám na nich. A po ďalších pár krokoch si to opakujem znova.
Za brieždenia pokračujeme v stúpaní a onedlho začíname stretať malé skupinky ľudí, ktorí sa dostali na vrchol pred úsvitom a po ňom začali zostupovať. Mnohí pred chvíľkou prešli utrpením stúpania a lapania vzduchu a teraz veľmi empaticky povzbudzujú " You will make it! It is sooo beutifull up there - you will soon see!"
Taktikou sebapovzbudzovania "ešte týchto pár krokov a potom končím..." sa blížime k vrcholovému skoro-lezeniu. Na Mont Kenya je pre nás zaujímavé aj to, že prvý Európan ktorý v roku 1887 vkročil na územie Mt. Kenya a objavil ju tak pre moderný svet bol rakúsko-uhorský spoluobčan našich predkov, maďarský šlachtic a cestovateľ Samuel Teleki, ktorému sa podarilo vystúpiť až do výšky okolo 4300 m. To som už lepšia:-) Teleki krátko predtým vystúpil na Kilimandžáre po hranicu ľadu vo výške 5300 metrov o niekoľko mesiacov neskôr objavil aj posledné z veľkých afrických jazier, ktorému dal podľa rakúsko-uhorského následníka trónu meno Rudolfovo jazero. Dnes ho poznáme pod menom jazero Turkana.
Okolo ôsmej, približne 4 a pol hodiny po vyrazení od Mintos Hut, sme konečne na vrchole. Pod nohami sa nám rozprestiera nádherná scenéria, v ktorej dominujú modrá farba neba, biela snehu a ľadovca a hrdzavé steny Batianu a Nelionu. Ako na dlani sa pod nami rozprestierajú údolia, ktorými vedú iné prístupové cesty. Sú impozantné, ale oproti trase kráterov, jazier a vodopádov, po ktorej sme na vrchol prišli nám pripadajú o dosť monotónnejšie.
V hlbokej úžľabine medzi Point Lenana a Nelionom leží 20 km južne od rovníka ľadovec Lewis. Náš sprievodca nám hovorí, že pred 10-15 rokmi sa dalo skoro z vrchu z Pt. Lenana spustiť na zadku po ľadovci až ku chate Austrian Hut. Dnes ľadovec ktorý ešte začiatkom 90-tych rokov zaberal plochu stvť km štvorcového a siahal od 4600 mnm až do výšky okolo 5000 mnm vypĺňa už len dno úžľabiny. Slnku viac exponované vyššie časti ľadovca sú preč. Global warming.
Prostredie Mt. Kenya je absolútne unikátne a preto bol vrch v roku 1997 zapísaný do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO ako "jeden z najfascinujúcejších krajinných typov východnej Afriky s ľadovcami zbrázdenými vrcholmi, afro-alpínskymi morénami a rôznorodými lesmi dokumentujúcimi výnimočné ekologické procesy". Mt. Kenya bola vyhlásená za národný park v roku 1949 a od roku 1978 má aj status Medzinárodnej biosferickej rezervácie. Každý, kto tam bol chápe, prečo.
Pásy skál a ľadovcov na vrchole hory Mount Kenya pripomínali príslušníkom kmeňov Kikuyu a Kamba čierno-biele perie na chvoste pštrosa, preto ju nazvali "Kirinyaga" čo v preklade znamená "územie pštrosa". Kikuyuovia veria, že na vrchole hory žije ich boh "Mwene Nyaga" nazývaný tiež "Ngai" Mt. Kenya je pre Kikuyov posvätné miesto ku ktorému sa obracajú keď sa modlia alebo prinášajú obety pre boha Mwene Nyaga. Ich príbytky sú postavené otvorom k hore.
Kambovia horu nazývajú "Kinyaa" a keďže boli prví domorodci, ktorí v oblasti hory stretli bielych ľudí, Európania použili ich verziu na pomenovanie hory a neskôr celej krajiny ktorú dnes poznáme ako Keňa. Kmeň Masajov zas verí, že ich prví predkovia na začiatku všetkých čias prišli dole z hory a volajú ju Biela Hora (Ol Donyo Eibor).
Zostup z vrcholu je podstatne menej namáhavý na pľúca, zato o niečo viac dostávajú na štrkovom šmykľavom teréne zabrať kolená. Ako obyčajne, až pri zostupe človek zistí, akými strminami liezol hore. Vychutnávame pohľady, povzbudzujeme ojedinelé skupinky turistov zápasiacich s výstupom, obdivujeme bizardnú krásu kráterov a krajiny, ktorou sme pred niekoľkými hodinami ešte za mesačného svetla prechádzali.
Pred dvanástou sme už nazad na Mintos Hut. dolieha na mňa vyčerpanie kombinované s bolesťami hlavy, čo môže byt symptóm nedostatočnej aklimatizácie na výšku alebo príliš nízkej hladiny glukózy v krvi. Najskôr oboje. Odpadávam do stanu a odmietam sa pohnúť. Predstava, že mám v tomto stave zošľapať viac ako 15 km, ma privádza do zúfalstva. Rozmýšľam o výhodách eutanázie.....
Kombinácia jedla, horúcej čokolády, ibuprofénu a pol hodinky oddychu v spacom vaku našťastie zaberá; som opäť na nohách. Skladáme stan, balíme a okolo jednej vyrážame na dlhý zostup nazad k Meru Bandas. Väčšinu cesty kráčame sami, len občas stretáme ľudí. Ako zostupujeme a teplota každých sto metrov stúpa postupne skladáme vrstvu odevu za druhou, obdivujeme scenérie, spomíname ako sme cestou hore lapali po dychu. Cítim neskutočnú energiu a sama sa čudujem, kde sa vo mne berie. Nohy kráčajú ako samé od seba...našťastie.
Musíme sa ponáhľať - na rovníku má deň presne 12 hodín a to znamená, že sa o pol siedmej stmieva a dravé zvieratá vyrážajú na lov. V rezervácii žije niekoľko nebezpečných lovcov - a teraz výnimočne nemyslím tých dvojnohých - ako levy a leopardy. Najnebezpečnejšie sú vraj byvoly. Našťastie to o chlp pred zotmením stíhame a večer už trávime v "civilizácii". Síce sa teplá sprcha, na ktorú sa tak teším, nekoná a kurča, čo máme na večeru asi behalo závodne maratón, ale príjemná teplota a mäkká posteľ potešia.
Na druhý deň ráno chytáme jeden z mnohých autobusov do Nairobi. Strecha naložená vrecami s kukuricou a ryžou, medzi spolucestujúcimi aj pár sliepok (ozajstných, nie metaforických), ale aj tak najväčšie vzrušenie vyvolávajú moje krátke nohavice, respektíve odhalené nohy. Paradoxne na rovníku chodia ľudia prudérne zahalení, hoci pred niekoľkými generáciami bola nahota úplne prirodzená. Svet postavený na hlavu...
Výstup na druhý najvyšší a určite najkrajší vrchol Afriky zanechal vo mne silné pocity. Okrem spomienok na nádhernú scenériu som si z posvätnej hory Kikuyov odniesla aj jedno hlboké poznanie: aj keď máš pocit, že si na konci svojich síl, dokážeš ešte päťkrát viac ako by si si trúfala dúfať.
Fotografie: autorka s manželom , Jurajom Mesíkom , Viac o Mt. Kenya tu , článok nájdete aj na blog.sme.sk