Japonsko
Japonsko (po japonsky: 日本国 - Nihon alebo Nippon), dlhý tvar Japonské cisárstvo, je štát ležiaci na východnom okraji ázijského kontinentu, na východ od Číny a Kórey. Rozkladá sa na severe Ochotského mora po Východočínske more na juhu. Skladá sa z viac ako 3000 ostrovov, z ktorých najväčšie sú (od severu k juhu) Hokkaidó (北海道), Honšú (本州, najväčší ostrov), Šikoku (四国) a Kjúšu (九州). Väčšina japonských ostrovov je hornatých, a mnoho z nich je vulkanických. Najvyšším vrchom je vrch Fudži.
Japonsko má veľmi vysoké HDP na obyvateľa a je jednou z vedúcich priemyselných veľmocí. Je unitárnou konštitučnou monarchiou s cisárom a voleným parlamentom, jednou z najstarších legislatív v Ázii. Napriek členitému povrchu je jednou z krajín s najvyšším počtom obyvateľov a najvyššou hustotou obyvateľstva. Jeho hlavné mesto Tokio s vyše 30 miliónmi obyvateľov je jednou z najväčších veľkomestských oblastí na svete.
Počas svojich dejín prevzalo Japonsko od 7. a 8. storočia veľa zvykov a inštitúcií od Číny. Od 12. do polovice 19. storočia bolo feudálnou krajinou, vedenou klanmi bojovníkov. Po procese obnove Meidži v roku 1868 prevzalo veľa európskych a amerických zvykov a inštitúcií. Jeho dnešná kultúra je zmesou týchto vplyvov a tradičnej japonskej kultúry.
Názov Japonska v kandži sa často prekladá ako „Krajina vychádzajúceho slnka“ a pochádza z polohy krajiny na východnom pobreží Ázie.
Archeologické výskumy naznačujú, že prví ľudia prišli na Japonské ostrovy okolo 30 000 pred Kr. s z migrantov sa okolo roku 10 000 pred Kr. vyvinula kultúra Džómon. V tomto období má pre celú kultúrnu históriu Japonska mimoriadny význam zrod keramiky. Džomonská kultúra bola na svoju dobu veľmi vyspelá, jej známa keramika je charakteristická pre zlatý vek Stredného obdobia Džomon cca. 3500 pnl až 2500 pnl.
Niekedy okolo roku 300 pred Kr. začala kultúru Džómon nahradzovať nová kultúra zvaná JAJOI. Kultúra Jajoi vznikla v období, keď do Japonska prišlo množstvo imigrantov z Kórei, ktorí zo sebou priniesli pestovanie ryže a technológiu spracovania kovov. Džomonský ľudia sa začali učiť využívať tieto nové vymoženosti a kórejský vplyv je dobre viditeľný aj na keramike, nástrojoch, ale aj v spoločenskom zriadení. Oproti dobe Džómon tu došlo k výraznejšej diferenciácií spoločnosti na bohatých a chudobných v dôsledku rôznej výmery pestovanej ryže s rôznych dedinách. Dediny sa pretvárali a viedli medzi sebou neustále vojny. Harmonický a kľudný život doby Džómon sa vytratil. Jedným zo silných štátov bol napr. JAMATAJKOKU ovládany kráľovnou Himiko, ktorá vyslala poslov do Číny a získala titul Kráľovnej Japonska "WA" a zlatú pečať. Podobne sa zachoval aj kráľ štátu NA "Nakoku". S jej príchodom Japonsko vstúpilo do doby železnej. Doba Jajoi trvala približne 600 rokov, až do konca 3. storočia nášho letopočtu, kedy ju vystriedala mohylová kultúra. Obdobie KOFUN Toto obdobie sa vyznačovalo stavbou veľkých sypaných mohýl KOFUNOV, slúžiacich ako pohrebiská vládnucej elity. Tieto nákladné stavby svedčia o postupnej diferenciácii spoločnosti oproti obdobiu JAJOI. Mnohé s týchto hrobiek boli vyzdobené dutými hlinenými plastikami známymi ako Haniwa. Toto obdobie bolo svedkom nástupu budhizmu a čínskeho písma z ázijského kontinentu a svedkom vzostupu dvora Jamato, mocnej dynastie, ktorá sa koncentrovala v regióne Asuka. Na základe čínskeho modelu bola vytvorená nová centrálna administrácia a ríšska sústava súdov (štátne zriadenie Ritsurijo) a spoločnosť bola organizovaná podľa zamestnaní, ktoré boli zastávané. Kontakt s Čínou a Kóreou na začiatku storočí po Kristovi priniesli rozmach Japonska, mnohé umelecké formy z kontinentu. Hoci v tomto období bolo známe Čínske písmo, bolo obmedzené len na obchodovanie s Čínou a Kóreou. Preto obdobie v KOFUN ešte radíme do obdobia predhistorického, pričom jedinými prameňami o živote v Japonsku sú len pramene z Číny. Za začiatok Japonskej abecedy-písma je považované až posledne storočie obdobia KOFUN nazývané aj ASUKA. Názov obdobia je odvodený od hlavného mesta v tej dobe. Koncom 6.storočia úplne stratil moc JAMAMOTOV DVOR čo na dlhšiu dobu znamenal koniec jednotného a uceléneho Japonska a vlády sa zmocnili progresívnejšie rodiny orientované na Budhizmus a konfuciovské myšlienky. Úsilím nových vládcov za pomoci celej série inštitucionálnych inovácii, najmä reformou TAIKA, vznikol centralizovaný byrokratický štát založený na Čínskom modeli. Už predtým vydal princ ŠÓTOKU výnos o 17 článkoch pokladaných za prvú Japonskú ústavu. Viacero Japoncov sa v tomto období vydáva na štúdia do Číny a prinášajú späť nové myšlienky a filozofiu. Možno považovať toto obdobie za začiatok Japonskej kultúry. Na druhej strane bolo toto obdobie poznačené veľkou politickou nestabilitou a vojnami.
Založenie hlavného mesta Heidžó-kjó (dnešná Nara), neskôr preloženého do Heian-Kyo (dnešné Kjóto) znamenal začiatok obdobia, ktoré môžeme charakterizovať postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia Ritsurijo inšpirovaného Číňanmi. Začiatkom 9. storočia síce vládol mier a bezpečnosť, ale politická situácia sa vyhrocovala. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Skutočná moc sa preniesla z cisára na klan Fudžiwara.
Zlom nastal v roku 1155, kedy trón ostal bez nástupcu a došlo k občianskej vojne Heidži. Toto obdobie je poznačený bojmi o cisársky trón medzi klanom Minamoto a Bitkou roku 1185 sa končí obdobie Heian. ktorou definitívne získala vplyv rodina Minamoto a Taira. Bitkou roku 1185 sa k moci dostáva rodina Minamoto.
Víťazstvo Minamotov nad Tairami na konci 12. storočia znamenalo začiatok nového režimu. Joritomo Minamoto získal titul šóguna, vojenského zmocnenca cisára a v Kamakure založil svoj šogunát. Šogún sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Joritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod Hódžó. V 20. rokoch 14. storočia sa vojenskí vazali, nespokojní s rodom Hódžó, zhromaždili okolo cisára Godaiga s plánom znovuzaloženia priamej cisárskej vlády.
Nasledovalo zničenie šógunátu Kamakura silami Ašikagu Takaudžiho, ktorý prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Hodžo. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. 1392. Šógunát sa úplne sa zrútil po vojne Onin v roku 1467. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie Sengoku (1467 - 1568). V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania - portugalskí moreplavci, vrátane jezuitského misionára svätého Františka Xaverského, ktorý rozšíril kresťanstvo do Japonska.
Nasledovalo obdobie Azuči-Momojama, definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: Nobunagu Odu, Tojotomiho Hidejošiho a Tokugawu Iejasu, ktoré priniesli politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen.
Tokugawa Iejasu v roku 1603 formálne založil nový šogunát na hrade v Edo v Tokiu, ktoré sa postupne stalo japonským hlavným mestom. Tokugawský šógunát pretrval 15 generácií, tzn. 264 rokov, až do roku 1867. V tomto období bola razená politika národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Až v roku 1853 prinútil pod hrozbou delostreľby americký komodor Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu.
Reformy Meidži (6. apríla 1868) bola séria reforiem japonského cisára Meidži, ktoré začali po roku 1869 meniť zastarané feudálne Japonsko v moderný štát. Najviditeľnejším a najtrvalejším výsledkom reforiem Meidži bola centralizácia správneho systému, ustanovenie parlamentu, snemu a najvyššieho súdu, zavedenie verejného systému poštových služieb, prijatie modernej jednotnej meny a otvorenie tokijskej burzy. Bolo zrušené tradičné rozvrstvenie spoločnosti, nastolená formálna rovnoprávnosť pohlaví a v roku 1873 boli zrušené všetky reštrikcie proti kresťanstvu. Zároveň zo západu povolal odborníkov, ktorí mali za úlohu vytvoriť, či inovovať železnice a priemysel, armádu, loďstvo a architektúru.
Počas 1. svetovej vojny sa Japonsko postavilo na stranu spojencov. 23. augusta 1914 vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku. V roku 1918 bolo Japonsko prizvané na mierovú konferenciu do Versailles, kde mu bola uznaná nadvláda nad niekoľkými tichomorskými ostrovmi, nemeckými základňami v Číne a Japonsku bolo pridelené kreslo v rade Spoločnosti národov. Svojou skromnou účasťou v prvej svetovej vojne si Japonsko zvýšilo medzinárodnú pozíciu v Ázií a Tichomorí.
Po skončení 1. svetovej vojny nebola politika Japonska už taká agresívna, ale dôsledky hospodárskej krízy a rýchleho rastu obyvateľstva viedli k zmene postoja. Čoraz väčší vplyv mala vojenská moc, čo malo za následok nástup militarizmu, no aj v rámci armády existovali rozdielne názory. Ultranacionalistické frakcie sa niekoľko krát pokúsili o zvrhnutie vlády a cisára Hirohita. Vojenskí velitelia začali vyhľadávať možnosti násilného zväčšenia územia v Ázií, čo im malo pomôcť vyriešiť domáce ekonomické problémy. Cieľom ich útokov sa stala Čína. Svetové mocnosti požadovali, aby Japonsko stiahlo svoje jednotky z Číny a obnovili jej zvrchovanosť. Ako reakcia na tieto požiadavky Japonsko vystúpilo zo Spoločenstva národov, no aj naďalej pokračovalo vo výbojnej politike.
Keď v roku 1939 vypukla vojna v Európe, japonská vláda nevedela, ku komu sa má pridať, aby sa dostala z problémov, ktoré si vytvorila v Číne. V roku 1940 Japonsko podpísalo trojstrannú dohodu s Nemeckom a Talianskom od čoho si sľubovalo zabezpečenie dostatku nerastných surovín na vojnu s Čínou. USA sa postavili na stranu Číny, vyhlásili krajine celkové obchodné embargo a zmrazili japonské finančné zdroje na čo Japonsko odpovedalo útokom na Pearl Harbour 7. decembra 1941. Táto udalosť bola začiatkom vstupu USA do druhej svetovej vojny. Bod zvratu v tichomorskej vojne prišiel veľmi skoro a to v bitke o Midway koncom mája a začiatkom júna 1942, kedy Japonsko stratilo štyri lietadlové lode a prišlo o množstvo pilotov. Japonské námorníctvo sa z tejto bitky už nikdy nespamätalo.
V roku 1945 odsadili USA ostrov Iwo a Okinawa. Námorné orgány sa uchýlili k samovražedným letom zvaným „božský vietor“ – kamikadze – s neskúsenými pilotmi sa s lietadlami plnými výbušnín vrhali proti americkej armáde, napriek tomu sa však ostrov Okinawa nepodarilo udržať. Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu. 15. septembra 1945 Japonsko bezpodmienečne kapitulovalo.
Japonsko je demokratickým štátom s konštitučnou monarchiou, ktorý je podobný britskému systému.
Cisár je podľa japonskej ústavy, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1947 symbolom štátu a jednoty ľudu, nie je výslovne hlavou štátu, má však právomoci, ktoré obvykle hlavám štátu prináležia. Najvyšším orgánom štátnej moci je parlament (gikai) zložený z hornej snemovne poradcov (sangiin) zloženej z 242 členov volených na 6 rokov a dolnej snemovne reprezentantov (sugiin) zloženej z 480 členov volených každé 4 roky.
Výkonná moc je v rukách vlády, v ktorej čele stojí ministerský predseda, menovaný cisárom na základe odporúčanie parlamentu. Väčšinou je to vedúca osobnosť strany, ktorá získala vo voľbách väčšinu kresiel v parlamente. Volebné právo majú všetci občania starší ako 20 rokov. Ženy majú volebné právo od roku 1945.
Liberálno-demokratická strana (LDS, Jimintou) predstavuje najvýznamnejšiu politickú silu v povojnovom Japonsku. Je pri moci od roku 1955, okrem rokov 1993-1996, kedy koalíciu sformovali opozičné strany. Orientuje sa na spoluprácu s USA a na dobré vzťahy so všetkými štátmi bez ohľadu na ich politickú orientáciu. LDS bola dlhodobo jedinou vládnou stranou a možno aj preto sa s ňou a s jej predstaviteľmi spája množstvo politických, sexuálnych ale najmä finančných škandálov.
Najsilnejšia opozičná strana je Nová pokroková strana (NPS, Shin Shintou), ktorá sa na politickej scéne objavila len nedávno – v roku 1994. Strana vznikla zjednotením niekoľkých centristických a reformných strán a v jej radách je množstvo skúsených politikov. Program NPS sa veľmi nelíši od programu LDS, je však v niektorých otázkach ešte viac konzervatívnejší.
Demokratická strana (DS, Minshuutou) je najmladšia japonská politická strana – oficiálne ustanovená v roku 1996. Je 3. najsilnejšou stranou v krajine.
Medzi ďalšie strany patria napr. Japonská komunistická strana (JKS, Nihon kyusantou), Sociálno-demokratická strana (SDS, Shamintou) a strana Sakigake, tieto však v politickom živote nehrajú väčšiu rolu.
Japonsko je ostrovný štát, ktorý sa nachádza na okraji kontinentálneho šelfu pri východnom pobreží Ázie. Jeho prirodzenú hranicu tvorí more, pričom celková dĺžka hraníc je okolo 30 000 km. Na východe a juhu je obmývané Tichým oceánom, na západe Východočínskym morom a Japonským morom a severné pobrežie sa dotýka Ochotského mora. Od pevninskej Južnej Kórei ho delí Kórejský prieliv asi 180 km široký. Ostrovný štát zaberá plochu 377 801 km2, tvorenú 4 hlavnými ostrovmi, súostrovím Rjúkjú a viac ako 3 000 malými ostrovčekmi.
Hlavné súostrovie, ktoré tvoria ostrovy Hokkaidó (北海道), Honšú (本州, najväčší ostrov), Šikoku (四国) a Kjúšu (九州). Všetky japonské ostrovy, prevažne sopečného pôvodu, sú veľmi hornaté. V Japonsku je 580 vrchov vyšších ako 2 000 m, z toho 7 presahuje výšku 3 000 m (Fudžisan 3 776 m, Kitadake 3 192 m, Hotakadake 3 190 m, Arigatake 3 180 m, Ontake 3 063 m, Norikuradake 3 026 m a Tate-jama 3 015 m). Centrálnu časť Honšú vyplňuje zložitý systém pohorí súhrnne nazývaných Japonské Alpy. Blízko južného pobrežia západne od Tokia sa nachádza osamelá sopka a najvyššia hora Japonska - Fudžisan (3 776 m). Väčšina Japonských nížin sa rozkladá na Tichomorskej strane ostrova. Najväčšia nížina Kantou sa rozprestiera v okolí Tokia na ploche zhruba 13 000 km2.
Oblasť Japonských ostrovov patrí medzi najaktívnejšie seizmické a vulkanické zóny na svete. Svedčia o tom nielen mnohé aktívne sopky (asi z 200 sopiek až 60 % je aj v súčasnosti činných), ale aj pravidelné zemetrasenia. Ročne sa tu zaregistruje až 1 500 otrasov pôdy.