Doubledeckrom po Londíne
Cestovať po svete je jedna z najzaujímavejších vecí, ktoré človek môže robiť. Pritom môže získať veľa skúseností a poznatkov, zároveň aj ľudí a zvyklostí v krajinách, po ktorých cestuje. Chcem Vám napísať niečo o cestovaní busmi v Londýne, čo patrí niekedy k zaujímavým zážitkom.
Leto 2006 som strávil v spomínanej metropole a môžem Vám povedať, že som si to mesto zamiloval. A myslím to úplne vážne, aj napriek tomu, že mnohým sa to mesto nepáči a aj napriek tomu, že ani ja som nemal vždy najlepšie chvíľky v tomto miliónovom meste. Keďže ako väčšina ľudí v tomto meste, aby prežila, tak musí pracovať, tak som činil aj ja. Môj spôsob dopravy bol prevažne busom. Viem, niektorí si môžu povedať, prečo chodil busom, keď metro je oveľa rýchlejšie a praktickejšie – aj z toho hľadiska, že nemusíte skoro vstávať. Ja som však ostal verný tomuto spôsobu dopravy, pretože sa mi zdal byť vcelku zaujímavý, keďže som mohol vidieť pomerne slušný kus tohto mesta, lebo som cestoval do rôznych častí do zamestnania.
Na druhej strane som bol tiež veľakrát nahnevaný, keď som ostal trčať v autobuse v traffic jam - tých nie je v Londýne málo – v buse nepredstaviteľné horko, niekedy aj postojačky. O tom čo všetko môžete v buse nájsť, koľko špiny a odpadkov sa tam občas vyskytuje, o tom nehovorím. Ale to záleží hlavne na ľuďoch, ktorí v nich cestujú – poviem však, že vo väčšine prípadoch sú čisté.
Pre mňa najkrajší čas strávený v buse je ráno, približne od šiestej hodiny do siedmej, kým sú ulice vcelku prázdne a cesta ubieha dosť rýchlo na to, aby ste v buse strávili nadbytočný čas.
V tom čase môžete vidieť ako sa ľudia pomaly začína vynárať do ulíc a smerujú do práce, otvárajú sa ranné kaviarne, zvyšné obchody sú prevažne zatvorené. Bus akoby blúdil úzkymi uličkami, ale samozrejme to tak nie jeJ.
S pribúdajúcimi časom sa však doprava zhusťuje a s tým stúpa občas aj hladina adrenalínu, obzvlášť, ak sa niekam ponáhľate, pretože bus stojí „pri každej vŕbe“ a nie je ani nič výnimočné, ak sa aj pokazí a vy musíte čakať na ďalší. Výhodou však je, že busy chodia približne každých päť až desať minút, tak sa nemusíte obávať, že budete čakať tak dlho ako napríklad v našej milej krajinke (nechcem na naše Slovensko v žiadnom prípade nadávať, lebo busy chodia vcelku načas, akurát sú preplnené). Obzvlášť zaujímavý je prepracovaný systém cestovných poriadkov, ktorý je veľmi prehľadný, ak sa človek naučí ho používať.
Sám na vlastne koži som to zažil, že som musel prestupovať, keď som išiel do práce. Vtedy to však bolo v doobedných hodinách, kedy bola doprava značne prehustená a začínal som pomaly, ale isto meškať. Nič iné sa však nedalo robiť, iba dúfať, že to stihnem načas. Bohužiaľ sa bus pokazil, tak sme museli všetci vystúpiť a naskočiť do ďalšieho. Ako som spomínal, že busy chodia v porovnaní na našu dopravu veľmi často – niekedy chodia tak často, že chodia priamo za sebou – tak sme mali šťastie a prestúpili hneď do ďalšieho. Povedal som si, že veď to ešte nie je tak zlé, pokračujem v podstate plynule. Prišlo však pár ďalších zastávok a aj tento bus sa pokazil. Človek by si povedal, že to je riadna smola. Teraz to však už bolo horšie, pretože na ďalší sa čakalo podstatne dlhšie.
Ako inak, aj ten ďalší sa uráčil dostaviť a dopraviť ma tam, kde som potreboval, aj keď v tej chvíli mi nebolo všetko jedno, lebo neskoré príchody do práce sa neprijímajú zrovna s radosťou. Našťastie som mal v ten deň celkom dobré miesto, takže všetko dopadlo bez problémov, dokonca mi vypísali čas akoby som ani nemeškal.
Autor: Juraj Šebo