Capoeira
Capoeira predstavuje unikátnu kombináciu tanca, akrobacie a netradičného bojového umenia s osobitou filozofiou. Súboj dvoch súperov je možno najlepšie definovať ako predstieraný boj - hru založenú na improvizácii, avšak s prísnymi rituálnymi pravidlami, ktoré bránia vzniku násilného chovania. Dôraz je kladený najmä na plynulosť súhry pohybov oboch hráčov, čo v kombinácii s hudbou a spevom robí Capoeiru bojovým umením, ktoré je atraktívne nielen pre zúčastnených, ale aj pre divákov... Hudba je srdcom Capoeiry, diktujúca tempo hry a ktorou sa hráči, doprevádzaní hudobnými nástrojmi a spevom, nechávajú inšpirovať a prijímajú z nej potrebnú energiu pre svoje výkony. Capoeiru nemožno jednoznačne priradiť ani do kategórie bojového umenia, športu či folklóru. Možno práve vďaka svojmu netradičnému prístupu vďačí v súčasnosti za titul najrýchlejšie sa rozvíjajúceho bojového umenia na svete, ktoré si zo svojej kolísky Brazílie našlo cestu až k nám na Slovensko.
HISTÓRIA
História Capoeiry je plná nejasností a dodnes nezodpovedaných otázok. Začína to hneď pri hľadaní odpovede na otázku, odkiaľ Capoeira vlastne pochádza. Aj keď nikto nepopiera, že Capoeira sa do svojej súčasnej podoby vyvinula v Brazílii, mnohí odborníci na túto problematiku umiestňujú rodisko Capoeiry na africký kontinent, a to hneď z viacerých dôvodov. Faktom je, že od prvého vylodenia sa Európanov v roku 1500 bolo do Brazílie násilne odvlečených 3,5 milióna pôvodných afrických obyvateľov. Viacero slov z terminológie Capoeiry je odvodených z reči afrických kmeňov a niektoré rituály, ako napr. ngolo kmeňa Mucope, možno považovať za akýchsi predchodcov tohto brazílskeho bojového umenia. Iným, i keď nepriamym dôkazom je skupina bojových umení veľmi podobných Capoeire, ktoré majú svoj domov v iných častiach „nového sveta“. Na Martiniku existuje šport menom l´agya , na Kube zase maní, oba zahrňujúce akrobaciu a predstieraný súboj za rytmu hudby. Na Trinidade je zase známy boj s palicami zvaný kalinda, neuveriteľne podobný brazílskemu maculele, tancu, ktorý sa učí každý capoeirista.
Prvá zmienka o capoeire ako športe resp. boji, je datovaná do roku 1770 a skladá sa z niekoľkých novinových článkov napísaných novinárom z Ria – Manuelom do Macedom. V nich portrétuje seržanta Amotinada, ktorý mal za úlohu ochraňovať Markíza de Lavradio. De Macedo označuje seržanta ako obávaného bojovníka, ktorý ovládal capoeiru, ale nepodáva žiadne bližšie informácie, ako sa k tomuto umeniu dostal.
Neskôr sa Capoeira začína čoraz častejšie spomínať v policajných archívoch Rio de Janeira. V roku 1809 bola založená Guarda Real de Polícia, kráľovská polícia, ktorá sa zaslúžila o to, že boli capoeiristi v Brazílii prenasledovaní a nebyť niektorých málo oblastí, kde Capoeira dokázala prežiť, bolo by toto umenie dnes len zmienkou v archívoch knižníc.
V období medzi 1809 až 1889 prebiehali zúrivé boje medzi políciou a capoeiristami v uliciach Ria de Janeira, Salvadoru a Recife. Karnevalové sprievody ich používali ako nárazníky, chrániac hudobníkov a tancujúcich pred masami ľudí. Keď sa podobné dve skupiny stretli počas osláv, podobné strety zväčša končili surovými bitkami. V jednom dokumentovanom prípade boli capoeiristi dokonca povolaní na pomoc mestu Rio de Janeiro proti cudzím žoldnierom. 9. júla 1828, sa jeden nemecký a jeden írsky batalión vzbúrili proti potrestaniu jednej z ich jednotiek Starosta mesta vyzval capoeiristov, aby situáciu vyriešili. Ako uvádzajú dobové kroniky, žoldnieri boli krátko nato zahnaní naspäť do kasární sprevádzaní prudkými kopmi, údermi rúk a hlavy. Tento príbeh ukazuje, že napriek tomu, že brazílska elita 19. storočia pozerala na capoeiristov ako na poslednú spodinu, existovala v tom čase aj určitá forma ambivalencie voči tejto skupine ľudí, založená na ich nepopierateľnej schopnosti bojovať. Brazílčania nemohli pociťovať nič iné ako hrdosť pri pohľade na umenie, akým boli títo muži schopní prekonať dokonca protivníkov ozbrojených strelnými zbraňami.
Po vyhlásení republiky v roku 1889 boli capoeiristi v niektorých prípadoch použití aj ako forma politického nátlaku počas volieb. Ich zlá povesť viedla k tomu, že o rok neskôr bol vydaný zákon, zakazujúci praktizovanie capoeiry, čoho výsledkom bolo ešte silnejšie perzekvovanie zo strany polície. Toto prenasledovanie malo za následok skoro úplné vyhladenie capoeiry z oblastí Ria a Recife už v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia. Jedine v Bahii dokázala Capoeira pre?iť, pravdepodobne kvôli nedostatočnej efektívnosti polície na vidieku a najmä kvôli silným koreňom, ktoré tu Capoeira zapustila.
Nedávny vývoj Capoeiry: V roku 1927 založil Mestre Bimba (Manoel dos Reis Machado) prvú formálnu akadémiu pre výučbu Capoeiry ako bojového umenia pod názvom Centro de Cultura Física e Capoeira Regional. I keď oficiálnu licenciu dostal až 1937, znamenala táto škola začiatok capoeiry ako športu. Bimbov príklad rýchlo nasledoval Mestre Pastinha a capoeira sa pomaly začala presúvať do štúdií a škôl, i keď bola stále prítomná v uliciach miest ako forma národného folklóru. V roku 1953 po zhliadnutí prezentácie akadémie Mestre Bimbu, vyhlásil vtedajší brazílsky prezident, Getulio Vargas, capoeiru za „jediný skutočný národný šport“. Zakladanie škôl spôsobilo aj zásadné zmeny v samotnom bojovom umení. Mestre Bimba vyvinul systém výučby Capoeiry a prístup k samotnej hre, ktorý bol výrazne odlišný od tradičných noriem. Bimbova capoeira sa začala nazývať "regional"("miestna", oblasť odkazovala na štát Bahia) a postupom času sa pojmom Capoeira Regional začal označovať jeden z hlavných štýlov a prístupov ku Capoeire. V protiklade k tejto inovačnej tendencii sa Mestre Pastinha snažil zachovať si tradičný prístup pre vyučovanie a praktizovanie Capoeiry, ponechajúc si starší pojem pre Capoeiru – Capoeira Angola. Asi najväčším prínosom Mestre Bimbu bol jeho špeciálny záujem o prilákanie študentov zo stredných a vyšších socio-ekonomických vrstiev spoločnosti. Snažil sa zmeniť všeobecne negatívnu predstavu, ktorú ľudia o capoeiristoch mali, hlboko poznačenú minulosťou. Táto zmena spôsobila, že sa časom vyšpecifikovali dva kompletne odlišné typy capoeiry: novší, inovatívnejší štýl Regional a starší, viac konzervatívnejší štýl Angola.
Poháňaní víziou nového moderného športu, začali Bimbovi študenti v päťdesiatych rokoch otvárať akadémie po celej Brazílii. Rio de Janeiro a následne Săo Paulo sa stali centrami pre rast tohto nového hnutia. V roku 1972 bola Capoeira oficiálne vyhlásená Brazílskym národným športom, čím sa začala aj éra organizovania miestnych a národných turnajov. V polovici 70-tych rokov bolo u? veľa akadémií po celej Brazílii a prvý majstri začali učiť Capoeiru v Spojených štátoch amerických a Európe. Delenie medzi štýlom Regional a Angola bolo citeľné najmä v 40-tych až 70-tych rokoch 20.storočia. V súčasnosti sa vyvinul nový trend, ktorý sa pokúša zjednotiť obidve školy pod mottom: "Capoeira é uma só" ("Je len jedna Capoeira"). Spája sa prístup štýlu Angola, ktorý si viac uctieva staré tradície s otvorenosťou Regional vo voči inováciám a novým trendom.
Základné pohyby: Jedným z charakteristických aspektov capoeiry je, že namiesto série statických postojov, z ktorých sú inicializované kopy a údery (prístup bežný u väčšiny ázijských bojových umení), existuje v capoeire dynamická pohybová základňa, zvaná ginga. Samotný pojem je odvodený z portugalského gingar, čo v preklade znamená „kolísať sa zo strany na stranu“. Tento pohyb je to prvé, čo sa začiatočníci na tréningu učia, čím sa každému hráčovi od začiatku vštepuje najdôležitejšie pravidlo Capoeiry - zostať stále v pohybe. Ginga slúži jednak na zmätenie protivníka, zároveň z nej začínajú všetky útoky a únikové manévre.
Vychádzajúc z tejto pohybovej základne sú možnosti pre capoeiristu viac menej neobmedzené. Pri poslednom pokuse, pri ktorom sa niekto pokúšal spočítať, pomenovať a kategorizovať všetky pohyby v Capoeire, dostal sa k číslo 800. Na každý útok existujú minimálne dva spôsoby obrany, proti ktorým je zase možné uplatniť štyri ďalšie útoky...
Okrem základných pohybov, medzi ktoré patrí ginga, au(mlynské kolo) a negativa(obraný postoj blízko pri zemi), je možné techniky v capoeire rozdeliť medzi útoky a obrany, aj keď je nutné uviesť, že existuje veľké množstvo defenzívnych techník, ktoré je možné uplatniť aj ako formu útoku a naopak. Charakteristikou bojových umení, ktoré sa vyvinuli v Amerike a majú pôvod na africkom kontinente, je technika oblúkových kopov, vychádzajúcich z pohybu bokov. Tým, že capoeirista využíva gingu, je schopný nečakane zaútočiť a vložiť do svojich kopov veľkú silu. V obranných technikách je dôležité poznamenať, že v Capoeire prakticky neexistujú klasické bloky. Kvôli už spomenutom spôsobe prevedenia kopov je nelogické tieto blokovať, namiesto toho sa v Capoeire vždy vyhýba akémukoľvek útoku, pričom sa únik ihneď využíva na protiútok.
Boj súperov je v prenesenom význame možné popísať ako diskusiu. Hra pozostáva z výzvy v podobe útoku a odpovede protiútokom. Na skúsenosti hráča zostáva, kedy toto pravidlo poruší a zaútočí dvakrát za sebou. Tým hra naberá na dynamike už len pri používaní základných techník. U skúsenejších hráčov už prakticky nie je možné rozlíšiť, kedy sa hra stáva bojom a kedy len súperi predvádzajú svoje umenie pre potešenie publika. Samotná hra sa uskutočňuje v rode, čo je kruh tvorený ostatnými hráčmi, prípadne divákmi.
Hudba a spev: Fyzická hra zachytáva len jednu tretinu toho, čo pojem Capoeira zachytáva. Hudba a spev sú dva neodmysliteľné aspekty, bez ktorých by samotná hra bola len bezduchých kopaním do vzduchu. Hráči získavajú energiu potrebnú pre svoje výkony od osôb v rode, ktorý spevom a potleskom inšpirujú oboch súperov.
Základným hudobným nástrojom je berimbau, strunový nástroj pripomínajúci luk. Berimbau určuje tempo hry, predstavuje akýsi vnútorný rytmus Capoeiry, ktorým sa každý hráč riadi. Zväčša sa používajú dve až tri berimbau, pričom každé môže hrať iný rytmus. Medzi ďalšie nástroje patrí ešte pandeiro(tamburína) a atabaque(veľký bubon), agogo(dvojitý plechový zvon) a reco-reco(škrabka vyrobená s bambusu).
Piesne v Capoeire majú rôznu tematiku. Zväčša opisujú aktivity v rode, často s metaforickým obsahom. V minulosti boli mnohé piesne v rode improvizované, táto tendencia sa však postupom času vytráca. Iným typom piesne je tzv. ladainha, ktorá sa spieva na začiatku a hráči v nej obyčajne vzdávajú úctu svojmu majstrovi.
Spev v rode má dvojaký význam. V prvom rade oživuje hru a dáva celému podujatiu kultúrnejšiu podobu, na druhej strane udržuje nažive tradície, ktoré by sa inak z Capoeiry vytratili. V minulosti ako aj v súčasnosti sa vedomosti v Capoeire prenášali predovšetkým priamym ústnym podaním, literatúry o tejto problematike je ešte stále málo a piesne sú jedným zo spôsobov, ako majstri predávajú svoje vedomosti ďalej.
CAPOERA V SR
Najznámejšie združenie capoeiry na Slovensku sa nachádza v Bratislave, je zaregistrované od augusta 2001 ako občianske združenie. V súčasnosti rozvíja spoluprácu ako na národnej, tak i na medzinárodnej úrovni.
Spolupracuje s menšími, začínajúcimi klubmi v ostatných slovenských mestách. Na medzinárodnej úrovni sa môže prezentovať sieťou kontaktov v kluboch v okolitých krajinách, najmä Českej republike, Rakúsku, Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Rusku a kontaktmi v rámci celej siete škôl organizácie Abadá Capoeira. Dnes je už plne začlenená do tejto skupiny, ktorá je najväčšou organizáciou rozširujúcu Capoeiru vo svete, má približne 50000 členov a je doma na všetkých obývaných kontinentoch. Trénuje ich jeden z najuznávanejších trénerov Capoeiry v Európe – Prof. Paçoca. Pod jeho vedením sú v súčasnosti slovenské kluby v Bratislave, Komárne, Vrbovom, české mestá Liberec, Nový Jičín, Mladá Boleslav, Brno a v neposlednom rade aj najvýchodnejší európsky klub v Moskve. Ak sa chcete dozvedieť viac navštívte priamo ich stránku www.capoeira.sk
Informácie sú čerpane s ABADA-CAPOEIRA
Autor: Marek Adamec v spolupraci Juraj Prerovsky
