Afganistan
Afganistan, dlhý tvar Afganská islamská republika, je štát ležiaci v južnej Ázii. Nemá prístup k moru. Na severe hraničí s Uzbekistanom (137 km) a Tadžikistanom (1206 km), na severovýchode s Čínou (76 km), na východe s Pakistanom (2430 km), na západe s Iránom (936 km) a na severozápade s Turkménskom (744 km).
V polovici 2. tisícročia pred Kr. tu sídlili iránske kmene. V polovici 6. stor. pred Kr. dobyl územie perzský kráľ Kýros II. Veľký. V rokoch 329 až 327 pred Kr. ho obsadil pri svojej vojenskej výprave do Ázie Alexander Veľký. Po jeho smrti sa na tróne vystriedalo viacero vládcov a krajina trpela nájazdy rozličných ázijských národov.
V 7. storočí Afganistan rýchlo islamizovali Arabi. Až za vlády Ghaznovcov bol znovu súčasťou samostatnej ríše. Roku 1381 dobyl krajinu mongolský vladár Timur Lenk. V 16. a 17. storočí vládli na severe indickí Mughalovia, na juhu perzská dynastia Safíjovcov, ale o východ krajiny sa stále bojovalo. Až roku 1747, keď vládu prevzal emir Ahmed Šáh, zakladateľ ríše Durráni, sa v krajine znovu obnovila nezávislosť.
V 19. a na začiatku 20. storočia sa v Afganistane odohralo niekoľko vojen, ktorých príčinou bola najmä jeho poloha medzi dvomi veľkými impériami: britským a ruským. Prvá (1839-1842) a druhá britsko-afgánska vojna (1878-1881) boli súčasťou konfliktu známeho ako Veľká hra, čo bola súťaž o teritória a vplyv medzi Veľkou Britániou a cárskym Ruskom. Počas Panjdehského incidentu (1885) sa Rusku podarilo dostať pod vplyv svoje najjužnejšie územie, ktoré pod jeho vplyvom pretrvalo aj počas existencie Sovietskeho zväzu.
Ďalším konfliktom na území dnešného Afganistanu bola tretia britsko-afgánska vojna (1919), keď budúci kráľ Amánulláh vyzval Afgancov do boja proti Britom. Rávalpindská zmluva z 8. augusta 1919, hoci diktovaná Britmi, zabezpečila Afganistanu úplnú nezávislosť. Amánulláh sa stal kráľom roku 1926, ale svojou reformnou politikou sa dostal do konfliktu s vyššími vrstvami duchovenstva aj svetského obyvateľstva a roku 1929 bol zvrhnutý.
Roku 1953 sa stal ministerským predsedom princ Muhammad Dáúd (roku 1963 sa stal prezidentom). Uskutočňoval politiku obmedzenej spolupráce so ZSSR a v júli 1973 vyhlásil republiku. Proti Dáúdovi povstali 27. apríla 1978 ľavicovo orientovaní dôstojníci a ustanovili revolučnú radu. Sovietsky zväz novú vládu okamžite uznal. V auguste 1978 uzavreli obe krajiny na 20 rokov zmluvu o priateľstve. Nepokoje medzi moslimským obyvateľstvom v septembri 1979 spôsobili, že Sovietsky zväz 27. decembra 1979, keď sa odvolal na túto zmluvu, vojensky obsadil krajinu a do funkcie hlavy štátu dosadil Moskve oddaného Babraka Karmala. Začala zdĺhavá vojna medzi sovietskymi okupačnými jednotkami a afganským vládnym vojskom na jednej strane a moslimskými povstalcami na strane druhej.
Roku 1982 začali v Ženeve jednania medzi Afganistanom a Pakistanom (ktorý všestranne podporoval povstalcov) o mierovom riešení konfliktu. Koncom roku 1987 Sovietsky zväz vyhlásil, že svoje vojská z Afganistanu postupne stiahne. Sovietske vedenie si priznalo porážku a 15. februára 1989 opustil Afganistan posledný sovietsky vojak. Navzdory očakávaniu sa doterajší systém v Afganistane nezrútil. Boje medzi afganským vládnym vojskom a moslimskými povstalcami pokračovali ďalej. Na začiatku roku 1992 sa konflikt pokúsila urovnať mierová misia OSN, jej postup však nenašiel pochopenie roztriešteného hnutia odporu. Situácia sa stala neudržateľnou, preto sa v apríli 1992 prezident Muhamad Nadžíbulláh vzdal funkcie. Predstavitelia afganského hnutia odporu (Taliban) dospeli k dohode o utvorení rady, ktorá prevzala kontrolu nad krajinou a jej hlavným mestom Kábulom. Proti dohode a rade ďalej bojovali skupiny fundamentalistického vodcu Gulbuddína Hekmatjára. V januári 1993 prevzal zákonodarnú moc parlament. Nepretržité boje medzi znepriatelenými stranami pokračovali aj v roku 1995 a vyžiadali si tisíce obetí na životoch prevážne civilistov.
Spojené štáty a spojenci v spolupráci s afganskou opozíciou zvrhli po teroristických útokoch 11. septembra 2001 Taliban. Na konci roku 2001 sa lídri afganských opozičných strán zišli v Bonne, aby sa dohodli na novom vládnom zriadení v Afganistane. V decembri 2001 vymenovaný Hámid Karzaí predsedom dočasnej vlády a v roku 2002 prezidentom.
Veľmi podstatnú úlohu hrá v otázke Afganistanu nielen jeho poloha, ale tiež jeho povrch. Afganistan je totiž vyložene horskou krajinou s veľmi členitým povrchom. Aj napriek tomu sa dajú v Afganistane (podobne ako napr. v púšťach oázy) nájsť aj vo vysokých horách skryté zelené údolia, ktoré potom hostia nefalšované afganské dedinky, do ktorých sa rozhodne návyky západných civilizácií len tak nedostanú. Celých 33 % plochy štátu leží medzi 1800 - 3000 m n. m. a 10 % krajiny je vyššie ako 3000 m n. m. Od severovýchodu k juhozápadu sa tiahne horská sústava Hindúkuš, najvyššieho pohoria v Afganistane, ktorého vrcholy presahujú 7000 m n. m. (najvyšším je na pakistanských hraniciach Nošak - 7492 m n .m.) Pohorie Hindúkuš tak tvorí ohromnú prírodnú bariéru, vďaka ktorej je Afganistan izolovaný nielen "diplomaticky", ale sčasti aj geograficky. Nemalú dôležitosť má preto pre štát Chajbarský priesmyk, ktorým vedie cesta do Pakistanu a je odtiaľ prístup tiež do bývalých sovietskych republík - Tadžikistanu, Uzbekistanu či Kazachstanu (Pravdou však je, že v dnešnej dobe majú z tejto skutočnosti tieto štáty skôr obavu, a to vďaka rozširovaniu Islamu do týchto krajín práve z Afganistanu).
Už z charakteristiky povrchu je zrejme, že krajina rozhodne neponúka tie najlepšie podmienky pre nejaké výraznejšie aktivity. Jednak ide o celkovú nedostupnosť niektorých oblastí, ďalej o to, že väčšina štátu leží na veľmi suchom a neúrodnom území (na juhu a juhovýchode sú prevažne púšte - napr. Registan a Margo). Najúrodnejšie miesto krajiny je tak jednoznačne na severe pozdĺž rieky Amudarja (pramení na ľadovcoch Pamíru), ktorá tu tvorí hranicu s Uzbekistanom a Tadžikistanom. Zaujímavé na afganských riekach je to, že len ich mizivá časť patrí k nejakému svetovému rozvodiu. Do morí či oceánov sa tak dostáva len niekoľko málo riek na východe krajiny. Z nich je najdôležitejšia Kábul, ktorá vteká do rieky Indus a vďaka nemu ďalej do Indického oceánu. A tak väčšina riek končí svoju púť vo vnútrozemských jazerách, alebo vysychajú v piesočných púšťach či v soľných oblastiach. Napriek tomu sú rieky na mnohých miestach veľmi významným darcom života. K tým významnejším patria napr. ešte Hílmand, Harirud či Farráh.
Podnebie je ovplyvnené hlavne polohou a povrchom štátu. Je teda vnútrozemské, suché a veľmi premenlivé. Navyše existuje niekoľko akýchsi regionálnych variácií podnebia. Veľké rozdiely panujú hlavne medzi severom a juhom. Klíma severovýchodu je subarktická (hlavne vďaka veľkej nadmorskej výške), čo prináša obyvateľom veľmi tvrdé, studené a suché zimy. Pohorie na hranicou s Pakistanom je zase silne ovplyvnené Indickými monzúnmi, ktoré prichádzajú pravidelne v období júna až septembra. Tie prinášajú do oblasti veľkú vlhkosť a tiež toľko chýbajúci dážď. Veď priemerné zrážky na väčšine územia sa pohybujú medzi 40 - 400 mm za rok (väčšina zrážok tu navyše spadne medzi marcom a májom). Maximálnych hodnôt dosahujú práve v horských oblastiach hraničiacich s Pakistanom (až 800 mm zrážok na meter štvorcový za rok).
Veľké rozdiely sú tiež v teplotách. V miestach, kam ešte zasahuje vplyv monzúnu sa priemerná letná teplota pohybuje od 25 do 32 stupňov a v zime od 0 do - 8 stupňov Celzia. Horské oblasti potom ponúkajú nezrovnateľne drsnejšie podmienky, kde v lete neprekročí teplota často ani 10 stupňov a v zime sa tu môžu dočkať až -35 stupňových mrazov.
Juh krajiny je potom ovplyvnený hlavne svojou "púštnatou charakteristikou". Teda opäť stačí krátko zhrnúť - teplo, sucho. Navyše sú v tejto oblasti časté veľmi prudké vetry, ktoré potom vyvolávajú piesočné búrky.
Vďaka svojej izolovanosti a vďaka drsnému podnebiu však zostáva pravdou, že niektoré časti Afganistanu si naozaj zachovávajú svoju tvár tak, ako ich príroda stvorila. Je tu mnoho oblastí, kam ľudská noha nikdy nevkročila, čo dalo vzniknúť mnohým národným parkom a prírodným rezerváciám.
Dvadsať rokov vojny zanechalo na Afganistane veľmi hlbokú negatívnu stopu a tá sa bude v budúcnosti len veľmi ťažko odstraňovať. Ani v súčasnej dobe nie je totiž nič, čo by naznačovalo, že by sa ekonomická situácia tohto islamského štátu mala nejakým spôsobom zlepšovať. V Afganistane sa začínajú upevňovať bazálne ekonomické štruktúry, v mnohých miestach sa využívajú komoditné smeny. Mestá sú zničené, infraštruktúra krajiny bude musieť byť budovaná doslova od základnej čiary. Vo väčšine oblastí pripomína život skôr stredovek – chýbajú akékoľvek atribúty moderného štátu ako sú cesty, elektrina, telefóny, školy, zdravotníctvo či doprava. Afganistanu v poslednej dobe nepraje ani počasie. Veľké suchá, ktoré trvajú aj 1,5 roka, priviedli mnoho časti krajiny na pokraj hladomoru. K zlepšeniu situácie určite nepovedie ani to, že krajina naďalej zostáva ako v diplomatickej, tak aj ekonomickej izolácií. K tomu sa navyše v roku 1999 pridali už zmieňované sankcie voči tejto krajine. Afganistanu boli zmrazené zahraničné aktíva a napríklad boli do Afganistanu zakázané medzinárodne lety. To pochopiteľne postihlo aj miestne letecké spoločnosti, ktoré mohli lietať len do 3 krajín (Pakistan, SAE, Saudská Arábia). Zdôvodnenie týchto sankcií je jednoduché – podpora terorizmu, azyl pre Usáma bin Ládina a predovšetkým najväčšia produkcia ópia na svete.
Práve na produkcii a exporte drog je afganská ekonomika stále viac závislá. Afganistan je už niekoľko rokov najväčším svetovým producentom surového ópia. Produkcia činila v roku 1997 2 800 ton (nárast oproti roku 1997 o 25 %) na kultivovanej ploche 58 400 ha. V roku 1998 potom Afganistan vyprodukoval surové ópium dokonca o objeme 3 270 t na kultivovanej ploche 63 670 ha. Aj rok 1999 bol potom v znamení rastu vypestovaného množstva – v tomto roku bolo v Afganistane vyprodukované už 4 600 t tejto drogy.
Na začiatku roku 2000 kontroloval Taliban približne 97 % územia, na ktorom sa drogy pestujú. Taliban vyberal za pestovanie surovín poplatok (zakát) vo výške cca 10 % výnosu, čím kultiváciu drog a ich distribúciu fakticky legalizuje. Na pestovaní ópia sú naviazané ďalšie štruktúry výrobcov a pašerákov morfia a heroínu. Podľa odhadov potom približne polovica ilegálnych drog, produkovaných v Afganistane, je spotrebovaná v Afganistane a susedných krajinách – Iráne, Pakistane, Tadžikistane, Uzbekistane a Turkménsku. Zbytok produkcie smeruje do Európy a Severnej Ameriky (80 % heroínu zabaveného v Európe pochádza práve z Afganistanu). Pochopiteľne, že ani príjmy z predaja drog nijak zvlášť k zlepšeniu životnej úrovne obyvateľov neprispievajú. Ich väčšina išla totiž na financovanie vojnovej mašinérie Talibanu.
Druhou významnou zložkou afganského hospodárstva je kontrola nad tranzitom neprecleného a nezdaneného tovaru, hlavne v smere z Pakistanu cez Afganistan späť do Pakistanu alebo do Iránu a Turkménska, Uzbekistanu aj Číny. Pakistanu je treba venovať, vzhľadom k ekonomike Afganistanu, predsa len trochu viacej miesta. Afganská ekonomika bola v posledných rokoch vždy veľmi závislá (a tím aj veľmi ovplyvnená) na ekonomikách susedných krajín. V minulosti (či už v miere alebo za vojny) bol Afganistan viazaný na vzťahy s bývalým Sovietskym zväzom. Po odchode sovietskych vojsk a rozpade ZSSR sa Afganistan stal doslova závislým na svojom východnom susedovi – Pakistane. Nielenže je Pakistan najväčším obchodným partnerom Afganistanu, ale rôzne výkyvy v ekonomike Pakistanu sa ďalej prenášajú aj na jeho západného suseda. Tak napríklad zvýšenie cien základných komodít v Pakistane viedlo v minulosti k zvýšeniu cien týchto surovín tiež v pohraničných oblastiach Afganistanu. Ďalším príkladom môže byť rok 1998, kedy došlo v Pakistane ku devalvácií rupie. To potom zapríčinilo v Afganistane obrovský prepad miestnej meny.
Veľmi dôležitá bola pre obchod medzi týmito dvoma krajinami tzv. Afghan Transit Trade Agreement – zmluva, ktorá nadobudla platnosť v roku 1950. Vďaka tejto zmluve získal Afganistan prístup k moru. Táto zmluva zaručuje mimo iné Afganistanu dovážať tovar cez Pakistan bez cla a daní. Časť z týchto statkov je potom následne prepašovaná späť do Pakistanu. Práve kontrola neprecleného tranzitného obchodu uskutočňovaného na základe Afghan Transit Trade Agreement, naznačuje hĺbku prepojenia niektorých pakistanských kruhov s Talibanom. Napriek že pakistanská Central Board Of Revenue odhaduje, že národne hospodárstvo stratilo v dôsledku pašovania tovaru z Karáči cez Afganistan späť do Pakistanu na clách a daniach 87,5 mil. USD v roku 1992-1993, 275 mil. USD v roku 1993-1994 a približne 500 mil. USD v roku 1994-1995, doteraz chýba politická vôľa nielen pašovaniu zabrániť, ale aj tranzitnú dohodu vypovedať. Rovnako ako výroba drog, bol aj tranzitovaný tovar na afganskom území spoplatňovaný administratívou Talibanu. Odhaduje sa, že práve toto bolo asi najväčší zdroj príjmu tohoto islamského hnutia.
V Afganistane žije približne 29 863 000 obyvateľov. Ide o obyvateľov rôznych národností (Paštúni (=Paštuni, Afganci), Tadžici, Uzbeci, Kirgizi atď.), mnoho etník, avšak takmer výhradne jedného náboženstva - islamu. V Afganistane sú dva úradné jazyky - paštčina (afgančina) a daríjčina (afganská perzština).
Najväčším a zároveň hlavným mestom je Kábul. Žije v ňom približne 2 994 000 obyvateľov. K ďalším významným centrám potom patria Kandahár a Herát (v oboch mestách žije vyše 200 000 obyvateľov).
KábulPosledné údaje uvádzajú, že len asi 20 % obyvateľov Afganistanu (asi 5 mil.) žije v mestách. Asi polovicou sa na mestskom obyvateľstve podieľa hlavné mesto Kábul a jeho predmestie. Veľkú skupinu obyvateľov tvoria miestny kočovní pastieri – nomádi, ktorých je podľa odhadov približne 2,6 mil. Tieto kočovné kmene majú vo zvyku vždy pred zimou zostupovať z horských pastvín do teplejších nížin. Pri tejto ceste je veľmi častým javom, že ľudia v obciach dovolia nomádom, aby sa stáda týchto kočovných pastierov pásli na ich (pred zimou už obrobených) poliach. Spokojný sú nielen nomádi, ale aj dedinčania, pretože im zver pohnojí svojimi výkalmi pozemky. Nomádi potom pochopiteľne v obci nakúpia zásoby na ďalšie leto v horách – predovšetkým čaj, pšenicu a petrolej na svietenie. Obchod je však obojstranný, pretože dedinčania zase nepohrdnú výrobkami z vlny či z mlieka, ktoré zase ponúkajú nomádi. Zaujímavé je, že ženy sú v komunite nomádov oveľa slobodnejšie a majú podstatne viac práv, ako ženy v obciach či mestách.
Afganistan patrí medzi štáty, kde vládne Islam. Od roku 1994 islam vládol Afganistanu v tej najhoršej forme, akú si len možno predstaviť. V tomto roku bolo totiž založené v južnom Afganistane v provincii Kandahár hnutie Taliban. To si dalo za úlohu oživiť islamské tradície. Toto hnutie sa potom skoro preslávilo predovšetkým násilím, ktoré páchalo na obyvateľstve, a to v mene božom - teda v mene Alláha. Prihlásilo sa tak k Džihádu, teda Svätej Vojne, vďaka ktorej by sa mal stať Islam svetovým náboženstvom. Postupne sa podarilo Talibanu ovládnuť asi 95 % územia celého Afganistanu. A predovšetkým Taliban je dôvodom toho, že prakticky celý svet prerušil všetky styky s týmto štátom. Taliban vládol štátu podľa Koránu. Korán je pre Afganistan vlastne zákonom a kto sa podľa zákona nechová býva tvrdo trestaný. Najviac postihnuté boli týmto ženy, ktorým už samotný Islam príliš nedoprial. Taliban potom zavádzal výklad Koránu až do absurdností, nad ktorými obyčajný smrteľník z civilizovaného sveta môže len žasnúť. Ľudia sú vlastne nútený žiť v chudobe, nemôžu sa šatiť podľa svojho uváženia (predovšetkým to platí opäť pre ženy), dokonca by nemali vlastniť ani televízor. Muži nemôžu byť oholený - musia mať neustále na tvári briadku. Ženy sú nútene chodiť zakryté do odevov, cez ktoré nie je vidieť ani kúsoček ich tela. V niektorých provinciách museli ženy nosiť dokonca aj sieťky cez oči. Tieto praktiky boli Talibanom dohnané do krajnosti v zdravotníctve, kde často nastanú situácie, že v danom obvode nemôže byť žena dokonca ani operovaná, pretože muž-doktor nesmie vidieť odhalenú časť tela cudzej ženy.
v Afganistane sa Koránom riadi prakticky celý život človeka. Je tu presne upravené napríklad to, ako sa žiada nevestu o ruku (výhradne sa žiada otca), ako sa možno so ženou (mužom) rozviesť apod. V oblastiach, ktoré ovládal Taliban boli tieto náboženské zvyklosti (povinnosti) striktne dodržiavané a ich "nekonanie" sa tvrdo trestá (pochopiteľne opäť podľa Koránu - teda napr. bičovanie, kameňovanie, sekanie rúk apod.)
Ekonomická infraštruktúra krajiny je silno narušená a dezintegrovaná. Cestovanie je veľmi obmedzené už povrchom Afganistanu. Cestná dopravná sieť – jediná fungujúca – je narušovaná aktuálnou vojenskou situáciou aj kontrolou miestnych vojenských veliteľov. Napriek tomu je v Afganistane 21 000 km ciest – z nich je ale iba 13 % dláždených a 8 % štrkových. Železnica v Afganistane prakticky neexistuje. V celej krajine je iba 25 km koľajníc, ktoré sú pre prepravu tovaru medzi Afganistanom a Turkménskom a Uzbekistanom. Z riek je k preprave vhodná len Amudarja, ktorá má splavných 1 400 km. Na Amudarje ležia tiež 2 jediné väčšie riečne prístavy v krajine – Keleft a Kheyrabad. Ostatné rieky, ktoré sú veľmi divoké, sú využívané pre samosplavovanie drevených trámov.
Verejná doprava prebieha v Afganistane predovšetkým pomocou autobusov alebo nákladných áut. V nich sa prevážajú ako ľudia tak zvieratá – a ako vnútri dopravného prostriedku tak na jeho streche. V hromadnej doprave je dôležité si zapamätať to, že ženy vždy cestujú oddelene od mužov (prevažne v prednej časti vozidla). Obyvatelia miest potom veľmi často využívajú k doprave bicykel.
Letecká doprava sa opiera o 2 medzinárodné letiská v Kábule a Kandaháre. V celej krajine je celkom 48 letísk, z ktorých približne polovica má dláždené pristávacie plochy. Národnou leteckou spoločnosťou je Kabul International Airport. Ďalšia významnejšia spoločnosť je Kandahar International Airport – služby tejto spoločnosti sú však vďaka vojne veľmi obmedzené. V Afganistane bola zakázaná medzinárodná letecká doprava a teda možno využiť lietadlá k preprave len medzi mestami v Afganistane.